Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach

„ Poďte ku mne všetci... “ Matúš 11, 28



Kto sa povyšuje, bude ponížený


Martin Luther

Kázanie na 17. nedeľu po Svätej Trojici

Raz v sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja, aby jedol chlieb, a oni Ho pozorovali. A hľa, akýsi vodnateľný človek bol pred Ním. Tu Ježiš prehovoril k zákonníkom a farizejom, spýtajúc sa: Dovolené je v sobotu uzdravovať a či nie? Oni však mlčali. A On siahnuc naň, uzdravil ho a prepustil. Im však povedal: Keď niektorému z vás syn alebo vôl padne do studne, či ho nevytiahnete hneď v deň sobotný? A nemohli Mu na to odpovedať.
Keď spozoroval, ako si vyberali popredné miesta, povedal pozvaným toto podobenstvo: Keď ťa niekto pozve na svadbu, nesadni si na prvé miesto, aby pozvanými nebol snáď vzácnejší, ako si ty, a ten, čo pozval teba i jeho, prišiel by a povedal, keď príde: Priateľ môj, sadni si vyššie. Vtedy budeš mať česť u všetkých spolustolovníkov. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Evanjelium podľa Lukáš 14, 1-11

V dnešnom evanjeliu máme dve časti. Prvá sa vzťahuje na Bohoslužbu, na to, ako sa máme správať voči Bohu. Druhá, ako sa máme správať voči ľuďom. V prvej čiastke vyvstáva otázka, čo je pred Bohom lepšie? Či svätiť sobotu, alebo dobre robiť a ľuďom pomáhať? O to ide farizejom, aby skúšali, čo Pán Ježiš urobí s týmto opuchnutým. Ak mu nepomôže, budú nariekať, že je nemilosrdný a ľuďom nechce urobiť nič dobré. Keď mu pomôže, ukáže sa bezbožným, z čoho sa dá usúdiť, že sa protiví Bohu a Jeho slovu. Nech urobí čokoľvek, tak je chytený do pasce a nemá kde ujsť.

Sobota bola pre Židov svätá vec a za obzvlášť nebezpečné bolo považované narušenie sabatu.

Čo však urobí Kristus Pán v tejto pasci, v ktorej, podľa názoru farizejov, niet úniku? On ide rovnou cestou a urobí, čo je dobré, zahanbí farizejov, ktorí tak obstáli, že je každému jasné, že sú nerozumní, aj keď sa nazývajú duchovnými vodcami a učiteľmi. Pán im rovno pred očami ukazuje, že nevedia, čo to znamená svätiť sobotu. Vy si myslite, že svätiť sobotu znamená zaháľať a nič nerobiť? Ale sa mýlite, lebo sviatočný deň svätiť znamená počúvať Božie slovo a pomáhať blížnemu, kde sa len dá, lebo Boh nechce, aby sme svojho blížneho v núdzi zanedbali alebo opustili. Preto, keď ja svojmu blížnemu slúžim a pomáham, hoci je to práca, tak som napriek tomu, sobotu správne a dobre zasvätil, lebo som v nej Božie dielo konal. Učenie o sobote od nás vyžaduje, nie aby sme postávali a nič nerobili, ale aby sme počúvali Božie slovo a podľa neho konali a žili. A Božie slovo nás odkazuje na druhú dosku Mojžišovu a učí nás milovať sa navzájom a robiť si všetko dobré. Z toho vyplýva, že dobré skutky nemôžu byť znesvätením soboty. Preto slepými učiteľmi ste vy farizeji, hovorí Pán, ktorí dobrý skutok vykonaný v sobotu, považujete za jej znesvätenie. A či nie v sobotu najviacej býva kázané, aby sme sa navzájom milovali? Milovať, znamená, nie len niekým sa zapodievať v myšlienkach, ale blížnemu zo srdca priať, slovom ho tešiť a ak treba pokarhať, a radou i činom mu byť nápomocným na duši i tele, ako nás učí Ján v 1.Jána 3,18 : Dietky, nemilujte slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdove. Toto prikazuje Pán na deň sabatu /sviatočného odpočinku/ , a čo viac, tento deň ustanovil, aby sme počuli a učili sa byť tam, kde je to potrebné, pri blížnom s prívetivým slovom a nápomocný rukou.

Tých pokryteckých svätuškárov, ktorí prekrúcajú Božie slovo a honosia sa zachovávaním sabatu, kára Pán, lebo sú tak bez lásky, že by blížnemu nedali ani starú obuv a odev. Zaiste sú to lotri, ktorí prekrúcajú Božie slovo. Lebo kde slovo Božie prikazuje: Miluj svojho blížneho a čiň mu dobre, tam farizeji povedia: Ó nie, lebo by som znesvätil sabat. Je to istotne falošné učenie. Nie, hovorí Kristus, lebo práve to v sobotu počuješ z kázania, aby si svojho blížneho v tom miloval a všetko dobré mu robil, čo potrebuje na tele i na duši, ako vidíme na príklade, ktorý tu Pán uvádza. Či ti nie je hanba, hovorí Pán, keby ti vôl alebo osol padol v sobotu do vody, nemáš problém vytiahnuť ho, ale zakazuješ pomôcť úbohému človeku a prejaviť mu lásku. Či nie ste blázniví pobožní, ktorí môžete volov a oslov milovať, s povrazom a tyčou bežať a z vody im pomáhať a vyslobodiť ich, ale zakazujete úbohého človeka milovať s sobotu?

Ako na dlani tu vidíme nerozumnosť farizejov. Tak sa povedie každému, kto chce Pána Ježiša poučovať a naprávať. Lebo hoci si bolí istí, že Ho dobehli a On sa dopustí hriechu, jednako oni boli usvedčení z hriechu. Povedal im: Z čoho ma vy podozrievate, to sami robíte. Lebo sviatočný deň svätiť znamená: Slovo Bože počúvať a konať sväté skutky, milovať blížneho a činiť mu to, čo potrebuje, byť poslušným a milosrdným, nápomocným, statočným, tešiacim, dať mu jesť a piť atď. To sa má robiť aj cez sabat a to je pravá Bohoslužba. Inú Bohoslužbu, napríklad akú vidíme u pápežencov, a ktorú oni chvália, to jest, aby sme po celých dňoch v kostoloch vysedávali, Boh nechce.

Boh chce, aby sme počúvali Jeho slovo, a poľa neho žili. Potvrdzuje to aj slovo proroka Ozeáša 6.verš 6: „Lebo milosrdenstvo chcem a nie obeť, a známosť Boha viac, než zápaly.“ A skade máme známosť o Bohu, ak len nie zo slova Božieho? Lebo bez slova Božieho nikto nebude vedieť o Bohu.

Ale v slove sa hovorí: Ja som tvoj Boh, ktorý som ti poslal svojho Syna a vydal Ho na smrť za teba, ktorý som ťa v krste prijal za svoje dieťa atď., skrze toto slovo sa učíme poznávať Boha, že je milosrdný a milostivý. Ľudský rozum to sám zo seba nevie. Iba cez Božie slovo sa to dozvedáme, poznávame Pána Boha, a v tom čase Pánu Bohu slúžime a sviatočný deň správne svätíme. Počúvať Božie slovo a podľa neho žiť a konať, to je správne svätenie sviatočného dňa.

Mizerní farizeji to nečinia. Božie slovo zanedbávajú, nekonajú podľa neho a predsa chcú mať chválu, že neporušujú deň sviatočného odpočinku. Nie inak konajú aj pápeženci, králi a kniežatá, ktorí sa protivia Božiemu slovu. Za službu Bohu pokladajú to, že každý deň počúvajú omšu, ale kázanie nepočúvajú, iba ak raz za mesiac alebo dokonca raz za celý rok, a hoci počúvajú, nie je v ňom Božie slovo, ale iba ľudské výmysly a číra nepravda. Takáto Bohoslužba znesväcuje deň sviatočného odpočinku. Práva Bohoslužba je iba tam, kde ľud počúva slovo Božie a plní to, čo od neho slovo Božie požaduje. Preto pre kresťana má byť každý deň sabatom, lebo máme každý deň Božie slovo počúvať a svoj život podľa neho spravovať.

A predsa, napriek tomu je pre ľudí ustanovená nedeľa, v ktorú obzvlášť každý má počúvať Božie slovo, učiť sa mu a podľa neho žiť. Šesť dní má človek pracovať, aby sme mali na živobytie. Siedmy deň Boh prikázal svätiť a zdržať sa od všetkej práce, aby každý mal čas cvičit sa v Božom slove a jeho účinkoch, konajúc nie časné záležitosti, ale to, čo od nás Boh vo slovom slove vyžaduje. To je prvá časť dnešného evanjelia. Z nej sa učíme, že sviatočný deň vtedy správne svätíme, keď Božie slovo počúvame a podľa neho žijeme. Keď ideš na kázanie, alebo s pravou zbožnosťou čítaš evanjelium, vtedy slúžiš svojmu Bohu a takáto služba je Mu príjemná podľa slova proroka Ozeáša, viac ako iné obete a svätenie.

Druhá čiastka učí pokore. Týmto spôsobom na konci vysvetľuje Pán toto podobenstvo: „Kto sa povyšuje, bude ponížený a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Tak to je nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi. Tak je uspôsobený každý človek, že sa mu pyšný protiví. Oproti tomu, musí to byť zvlášť zlý človek, ktorému sa protiví pokorný a skromný človek.

Dievča, ktoré v dome ochotne, poslušne i so skromným srdcom koná, čo jej pani prikazuje, získava si srdce gazdinej a nemôže jej byť nepriateľkou. Lebo tak je to prirodzené, že pokorným ľuďom nemôžeme byť nepriateľmi a naopak pyšným nemôže byť nikto naklonený. Ale, kde v deťoch alebo čeľadi sa objaví neposlušnosť a pýcha, lebo zvyčajne tieto dve sú spolu, kde sa vôli rodičov stavia odpor, tam otec a matka sa majú zamyslieť, akoby pýchu zlomili a k pokore priviedli, alebo z domu vyhodili. Nie ináč koná svetská vrchnosť. Kto sa pýši a nechce byť poslušný, toho posiela do školy katovi, aby ho poučil povrazom alebo mečom.

Odkiaľ to, že pýchu nikto nechce strpieť? Určite preto, že tak Boh chce, ktorý v svojom slove hovorí, že sa pyšným protiví a prikazuje ponížiť sa. Tak sa deje v každom stave. Bohatstvo a múdrosť, rozum a krása, sila a moc skoro sa premieňa na pýchu. Nechcú sa pokoriť, a až na dopustenie Božie sa pokoria. Lebo stojí napísané: deus resistit superbis - Boh sa pyšným protiví.

Kto si také bremeno naloží na seba, ten musí padnúť a nepomôže mu žiadna moc ani sila.

Naproti tomu, kto je pokorný, získa srdce Boha i človeka a Boh aj všetci jeho anjeli a nakoniec aj ľudia ho budú považovať za šľachetný poklad. K takému potom príde šťastie aj požehnanie. Nie jeden syn chudobného mešťana alebo sedliaka, ktorému otec nedal ani tri centy sa stal veľkým pánom, ktorému aj kniežatá a páni vzdávali úctu. Odkiaľ to šťastie? Od Boha, ktorý neopustí pokorného človeka, ale milosťou, milosrdenstvom a všetkým požehnaním ho vyvyšuje. Hovorí to 113. Žalm 5.- 8. Verš:“ Kto je ako Hospodin, náš Boh, na nebi, na zemi? On sídli vysoko a hľadí dolu hlboko, On pozdvihuje z prachu slabého a zo smetiska vyvyšuje chudobného, aby ho usadil medzi kniežatá, kniežatá svojho ľudu.“ To chce Boh urobiť s poníženými.

Ale ktorí sú pyšní a chcú sa hore dostať, tým preukáže svoju nemilosť a neprestane, dokiaľ nepadnú.

Preto sme povinní byť pokornými a deti a čeľaď poslušnými, pamätajúc, že taká je Božia vôľa, aby s pokorou konali, čo je im prikázané. Tak čiňme, nedbajúc na naše skromné povolanie, vediac, že Pán Boh nás vyvýši, keď sa toho budeme držať.

Presvedčil sa o tom Saul, keď poslušný svojmu otcovi, strážil oslov a bol považovaný za najnepatrnejšieho z pokolenia Benjamínovho. Na pokyn Boží, k tomuto skromnému pastierovi prichádza prorok Samuel a pomaže ho za kráľa. Pretože bol pokorný a nie pyšný, preukázal mu Boh milosť a milosrdenstvo. Čo sa však stalo? Keď sa stal kráľom, nadulo sa jeho srdce, stal sa pyšným a nedbal viacej na Boha a Jeho slovo. Preto Boh, ktorý ho povýšil, vydal ho do úpadku, tak že v zúfalstve prebodol sám seba a vyhynulo jeho pokolenie.

Dávid bol tiež pekným, silným a schopným mládencom, mal pri tom skromné srdce a nevyvyšoval sa. Bol pastierom oviec, ako mu jeho otec prikázal, až prišiel prorok Samuel a pomazal ho za kráľa. Jeho siedmi bratia, boli pyšní a vysokomyseľní a opovrhovali mladým Dávidom. Ale Boh riekol Samuelovi:“ Nehľad na jeho výzor, ani na jeho výšku... Ja hľadím na srdce, pomaž toho, ktorého ti ukážem.“ Vyvýšený Pánom, dokázal Dávid zachovávať pokoru, lebo inak by ho Boh ponížil ako Saula. Hoci musel opustiť kráľovstvo, preto že bol pokorný, Boh sa k nemu vrátil a zasľúbil mu, že sa z jeho pokolenia narodí Kristus.

A to všetko je napísané a kázané preto, aby sme sa vystrihali pýchy a boli pokornými. Vystrihajme sa pýchy lebo ináč sa nám Boh sprotiví. On nestrpí pýchu. Prečo je dnes na svete tak zle, prečo toľko padlých, chatrných a nešťastných mužov a žien? Preto, že v mladosti nikto nechce robiť, čo je povinný, každý chce žiť iba v pýche a vystatovaní sa. Počínajúc si bez Pána Boha, ako svine, nenaučili sa ničomu dobrému a statočnému.

Lebo tak je to ustanovené: Čo sa povyšuje, bude ponížené, a naopak, čo sa ponižuje, tomu On nedá ležať, ale to pozdvihne. Milému Bohu buď chvála a vďaka, že nás i v tento deň takto poučuje, a nech nám dá svojej milosti, aby sme podľa tohto učenia aj žili, pre Jeho Syna, Ježiša Krista. Amen.


Pripravil:
Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár


Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach, Masarykova 37, 071 01 Michalovce,
MJ © 2021 Všetky práva vyhradené.