Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach

„ Poďte ku mne všetci... “ Matúš 11, 28



Ján Hus Kacír alebo Božia trúba?


Od roku 1402 do roku 1410 Hus dvakrát denne po celý týždeň kázal v pražskej Betlehemskej kaplnke. Do kaplnky sa zmestilo okolo 3-tisíc ľudí a „na Husovi“ bolo vždy plno. Chodiť na Husa bolo jednoducho „in“. To si my dnes nevieme predstaviť, pretože je „in“ čokoľvek iné, len nie chodiť do kostola. Určite to nebude tým, že by sme nemali kazateľov, ktorí by nevedeli osloviť tak ako Hus. Kaplnku navštevovalo celé spektrum poslucháčov: prostí ľudia, mešťania, šľachta i intelektuáli. Ťažisko Husovho kázania bolo etické. Hus bol viac moralista ako systematický teológ. K sebe i k druhým pristupoval s morálnou prísnosťou. Verím, že dnes by nepatril medzi obľúbených kazateľov. Na cirkvi mu neprekážalo iba učenie, ale predovšetkým mravná skazenosť. Jeho rétorika bola expresívna, nedával si servítku pred ústa, ostro napádal nemravný život „nehodných kňazov“, pápeža neváhal označiť za antikrista: „Tak jako hejno krkavců snesli se na tuto zemi, aby vyklovali každé zrnko zlata a stříbra. Nemají slitování. Jejich srdce zjedovatěla touhou po bohatství. Se vším kupčí, všechno prodávají. Chceš pokřtít dítě? Zaplať! Chceš loupit a vraždit? Zaplať a bude ti odpuštěno. Ale pak, kdyby sám ďábel zaplatil, vstoupil by na nebesa? A za peníze takto vydřené z chudého lidu koně krásné chovají, čeleď nepotřebnou drží, v kostky hrají a na své kuběny kožichy drahé věší, zatímco Kristus chodil bos a neměl, kde by hlavu složil. Však poznejte se, vy zloději chudého lidu, neboť Bůh i lid vás vidí.“ Prečo bol Ján Hus považovaný za kacíra a prečo bol ako kacír odsúdený? Prvým dôvodom bol jeho názor na cirkev. Podľa dogmy cirkvi človek nemohol byť spasený, ak nepatril k cirkvi. Mimo cirkvi nebolo spásy. Cirkev bola vtelením viery a jej vôľa zaistiť spásu bola najvyšším mysliteľným cieľom. Čo teda Ján Hus rozumel pod pojmom cirkev? Bola to pre neho komunita predurčených ku spáse. Kto je predurčený ku spáse, to nie je poznateľné, vie to iba Boh a nemôže to byť zmenené. Dokonca ani tí, ktorí sú predurčení ku zatrateniu, aj keby konali dobro, nemôžu byť spasení, zatiaľ čo tí, ktorí sú predurčení ku spáse, aj keby sa dopustili nejakého hriechu, nemôžu byť zbavení spásy. Husov pojem cirkvi bol považovaný za najhoršie kacírstvo. Určite nechcel vyvolať násilný prevrat proti cirkvi, ale jeho rozlíšenie cirkvi predurčených ku spáse a inštitucionálnej cirkvi je také revolučné, že bolo neprijateľné ako pre koncil, tak pre katolíckych kňazov. Jeho poňatie cirkvi vedie ku ďalším vážnym ohrozeniam cirkevnej štruktúry a náuky. Stačí venovať pozornosť jeho učeniu o pápežovi a pápežskej moci. V dobe kostnického procesu s Husom nebol uznávaný žiaden pápež, ale k popretiu pápežovho miesta v cirkvi nedošlo. Jednou z hlavných úloh koncilu bolo zvoliť nového, všeobecne uznávaného pápeža. Pápežstvo bolo považované za vec božského pôvodu, ustanovené samotným Kristom. Akýkoľvek útok proti inštitúcii pápežstva bol považovaný za útok proti podstate cirkvi a jej božskému ustanoveniu. Ján Hus útočil na pápeža Jána XXIII kvôli sporu s odpustkami, keď napádal jeho vyhlásenie krížovej výpravy proti neapolskému kráľovi Ladislavovi. Ale už v raných Husových spisoch sa nájdu vážne výhrady proti miestu, ktoré pápežovi prislúcha v systéme cirkevnej vlády. Bol toho názoru, že pápež môže hrešiť a potom sa stáva antikristom, nemá sa veriť v pápeža, pretože sa má veriť len v Boha, pápežova kliatba, ak je nespravodlivá, nič nezaváži, pápež nie je hlavou cirkvi, ktorou je len Kristus. Hus dokonca tvrdil, že pápež by nemal byť nazývaný najsvätejší podľa svojho úradu, lebo potom by svätými mohli byť nazývaní aj králi, aj sudcovia, aj diabol, lebo sú úradníkmi Božími. Za najspornejšiu vec, ktorú Hus zastával, bola považovaná Wyclifovská zásada, že nikto nie je svetský pán, nikto nie je prelát, nikto nie je biskup, pokiaľ je v smrteľnom hriechu. Parížsky kancelár Gerson to pokladal za také nebezpečné a deštruktívne, že v liste pražskému arcibiskupovi Konrádovi z Vechty zo dňa 24. 9. 1414 prehlásil, že treba také zhubné kacírstvo potlačiť nie presvedčovaním, ale ohňom a mečom. V súvislosti s týmto článkom došlo na kostnickom súde ku osudovej epizóde. Keď Hus bránil pravosť zásady, že smrteľný hriech odníma nositeľom právomoc, povedal, že ani kráľ v smrteľnom hriechu nie je kráľom. Nevieme, či bol k tomu výroku vyprovokovaný alebo ho povedal zo svojej vôle. Ale práve v tom okamihu nebol kráľ Žigmund prítomný. Bol preto dodatočne zavolaný, aby Husovo prehlásenie počul. Hus ho neváhal opakovať aj v kráľovej prítomnosti. Žigmund na to odpovedal veľmi krátko: „Jene Huse, nikto nežije bez hriechu.“ Predsedajúci kardinál d´Ailly komentoval túto zvláštnu scénu poznámkou, že Hus chce podvracať nielen cirkevné, ale aj svetské poriadky. Je ťažké zbaviť sa dojmu, že Žigmund sa aj napriek svojej veľkorysej poznámke cítil byť veľmi dotknutý a že táto scéna prispela ku jeho neskoršej nemilosti voči Husovi. Ďalšie názory, ktorými Hus provokoval svoju cirkev, bola oblasť týkajúca sa Božieho zákona. Husovo svedomie i konanie bolo vedené jeho presvedčením, že koná podľa Kristovho zákona, od ktorého sa bál odchýliť, aby neupadol do smrteľného hriechu. Tento jeho vnútorný imperatív bol nepochopiteľný pre jeho sudcov. Husovo učenie o poslušnosti, vystihnuté v diele De ecclesia, spočíva na zásade, že vo veciach, ktoré sa priečia Kristovmu príkazu, nie je dovolené počúvať nadriadených. Vyvstáva potom otázka, kto má rozhodnúť, ako sa má podriadený zachovať? Kde je pevné kritérium? Keby sme uznali možnosť odmietať vykonávanie príkazov, v zhode s najvyšším Kristovým zákonom, je tým nesporne spochybnený vzťah podriadenosti a nadradenosti. Individuálne posudzovanie oprávnenosti príkazu a uvažovanie, či má byť vykonaný, by bolo neprijateľné aj dnes. Hus naviac dodával, že poslušnosť cirkvi je poslušnosť podľa výmyslu kňazov a nemá oporu vo výslovnej autorite Písma.


Pripravila:
Janette Knežová


Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach, Masarykova 37, 071 01 Michalovce,
MJ © 2022 Všetky práva vyhradené.