Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach

„ Poďte ku mne všetci... “ Matúš 11, 28



Augsburské vyznanie – 490. výročie


  • 1. Úvod

    V tomto roku si v júni 2020 pripomenieme 490. výročie Augsburského vyznania (AV), ktoré bolo prečítané na sneme v Augsburgu 25. júna 1530 a ktoré je známe aj pod latinským názvom Confessio Augustana (CA). Mnohí evanjelici si z konfirmačnej výučby pamätajú, že AV má 28 článkov, z ktorých 21 podáva učenie evanjelickej cirkvi, ktoré je v podstate zhodné s učením rímskej cirkvi a 7, článkov, 22. – 28., podáva rozdiely v učení rímskej cirkvi a našej, mohli by sme povedať „katolíckej“ cirkvi, lebo grécke slovo „katholikos“ znamená „všeobecný“, a takú cirkev aj my vyznávame a hlásime sa k nej. Teda reformátorom vôbec nešlo o založenie novej cirkvi. V podstate sme aj my katolíci, ale nie rímski katolíci. Pred niekoľkými rokmi na to poukázal brat emeritný biskup Dr. Ján Antal, ale jeho dobrá snaha nebola správne pochopená, lebo naši ľudia prívlastok „katolícky“ chápu vo význame rímskokatolícky. Tak to nakoniec chápu aj členovia rímskokatolíckej cirkvi a v poslednom čase vo vyznaní Všeobecnej kresťanskej viery v 3. článku používajú namiesto „svätú cirkev všeobecnú“ „svätú cirkev katolícku“, rozumejú rímskokatolícku cirkev. Z tohto dôvodu sa u nás nepoužíva výraz katolicity, aby to našich evanjelikov nemýlilo. Tým väčší význam má pre nás Augsburské vyznanie – „magna charta“ nielen našej cirkvi a. v. na Slovensku, ale celého svetového luteranizmu. „Ono je také späté so životom našej cirkvi, že od jej vzniku bolo pre ňu a jej veriacich popri Svätom písme hlavným prameňom učenia a hlavnou smernicou života. Preto sa ono stalo aj súčasťou úradného pomenovania našej cirkvi: Sme evanjelická cirkev podľa augsbuského vyznania“.(1) Reformácia a v jej lone zrodené Augsburské vyznanie je dôkazom toho, že „Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo a postavil si cirkev slávnu, bez poškvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony“.(2)

  • 2. Situácia pred Augsburským snemom

    „Božie dielo obnovy a nápravy cirkvi, hlavným a skvelým nástrojom ktorého bol Dr. Martin Luther, sa veľmi rozšírilo medzi prostým ľudom po mestách, medzi kňazstvom a kniežatstvom Nemecka... Čisté evanjelium bolo už víťazom v Nemecku, keď sa doň vracal cisár Karol V., ktorý sa celých 9 rokov zdržoval na bojiskách mimo svojej krajiny. (...) Svoju štátnickú prezieravosť a rozhľad dokázal tým, že ani trochu nepodceňoval rozkol, ktorý vznikol v jeho ríši pre vieru. Nedokázal sa však ako znalec otázok viery, svedomia a presvedčenia. Nepoznal, aká duchovná sila sa zmocnila ľudí jeho krajiny za jeho neprítomnosti, a nepochopil, aká sila vyviera zo slova Božieho, keď si myslel, že veci možno dať do poriadku zvyčajnou cestou snemového rokovania.“ (3)

    Všeobecný ríšsky snem v Augsburgu mal prerokovať hlavne dve otázky: turecké nebezpečenstvo a situáciu v cirkvi. V pozvaní na snem cisár prejavil túžbu, aby sa rozpory vo veciach náboženstva vyrovnali a aby sa stavy zjednotili v lone katolíckej cirkvi. V pozvaní pre ne sa pekne hovorí: „...aby sme sa navzájom s láskou a dobrotivo vypočuli, s porozumením uvážili všetky pripomienky, názory a mienky a zjednotili sa, vyrovnali v jedinej kresťanskej pravde, aby sa odstránilo všetko, čo sa na oboch stranách nesprávne vykladá a učí – aby sme všetci prijali a zachovali si jedno jediné a pravé náboženstvo a ako všetci žijeme a bojujeme pod jedným Kristom, aby sme všetci žili aj v jednom spoločenstve cirkvi a v jednote...“ V pozvaní cisár žiadal, „aby stavy v nemeckom a latinskom spise predložili svoje poznámky, mienky a názory, týkajúce sa rozporov a bludov v cirkvi“. (4)

    Evanjelici pochopili význam chvíle, ktorú im dal sám Boh. Saský kurfirst vyzval wittemberských teológov Luthera, Jonasa, Bugenhagena a Melanchthona, aby v krátkom spise spracovali články, „v ktorých by sa objasnili rozpory vo viere aj v ostatných zovňajších obradoch a ceremóniách“. Spomenutí teológovia koncom marca odovzdali v Torgau kurfirstovi obšírny náčrt týchto článkov (Torgauské články). Tieto články mali veľký význam pri tvorení Augsburského vyznania. Teológovia spolu s kurfirstom a jeho sprievodom išli z Torgau do Augsburgu, ale Luthera nechali v Coburgu na juhu Saska, lebo mimo Saska by bol v nebezpečenstve, nakoľko stále platil Wormský edikt, ktorý vyriekol nad Lutherom ríšsku kliatbu.

    Samotné Augsburské vyznanie zostavil hlavne Filip Melanchthon. Vyznanie bolo hotové už 11. mája 1530 a bolo zaslané na nahliadnutie Lutherovi do Coburgu. Ten ho vrátil 15. mája so sprievodnými slovami: „Magistrovo Filipovo dielo som prečítal, páči sa mi veľmi, ani by som nevedel na ňom nič meniť alebo naprávať, no ani by to nebolo žiaduce, lebo ja neviem kráčať tak tíško a hladko (sanft und leise). Daj to Pán Ježiš Kristus, aby prinieslo hojné ovocie, ako veríme a dúfame. Amen.“ Augustana je teda nielen dielom Melanchthonovým, ale aj „plodom veľkého Lutherovho tvorivého ducha“.(5) Pán cirkvi to sám tak spôsobil, že s rozhodným a nekompromisným Lutherom, tvrdým bojovníkom, akého reformácia za daných okolností potrebovala, úzko spolupracoval tichý a zmierlivý humanista Melanchthon. Českobratský teológ J. A. Dvořáček v článku „Luther a Augustana v českých dějinách“ (6) výstižne tvrdí, že „bez Luthera by nebylo Augustany (...) Lutherova reformace naši domácí nejen podepřela, nýbrž i podstatně prohloubila proklamací ústředního článku o ospravedlnění pouhou vírou (sola fide). Českí utrakvisti s radosťou vďačnosťou a s rastúcou pozornosťou prekladali Lutherove spisy do češtiny. „Když v roce 1522 vydal Oldřich Velenský „Výklad slavného D. Martina Luthera o Antikristu“, uzavřel svuj překlad nadšeným a břitkým veršem: „Amen, milý Luther, amen! A kto nechce říci Amen – toho sžíře věčný plamen.“ (7)

    Saskí teológovia – Lutherovi prívrženci a spolupracovníci Melanchthon, Jonas a Spalatin po svojom príchode do Augsburgu už začiatkom mája 1530 horlivo a často kázali slovo Božie, čo cisárovi nebolo po vôli. Rovno ho zakázal, ale bezvýsledne. Až keď sám prišiel 15. júna do Augsburgu na jeho rozkaz katolícka stránka upustila od kázania, a tak zmĺkli aj výreční evanjelickí kazatelia. (8)

  • 3. Na ríšskom sneme

    „Snem otvorili 20. júna slávnostnou omšou a ceremoniálom. Nasledujúceho dňa sa ríšske stavy na návrh evanjelikov dohodli, že sa bude najprv rokovať o otázke viery a náboženstva a až potom o Turkoch. Dňa 22. júna určil snem, že vierovyznanie evanjelikov príde na program 24. júna. Cisár však nechcel, aby sa verejne čítalo... Nakoniec cisár zvolil a určil, aby sa tak stalo na nasledujúci deň v biskupskom paláci, kde bol ubytovaný. Toto miesto úmyselne vybrali, pretože kaplnka biskupského paláca, kde sa malo čítať, poskytovala miesta 200 osobám, aby tak pri čítaní okrem stavov a ich poradcov nik viac nemohol byť prítomný.“(9).

    Dňa 25. júna popoludní o tretej hodine sa začalo slávnostné snemovanie. Keď mali začať čítať vierovyznanie, evanjelické stavy povstali, ale cisár im prikázal posadiť sa. Potom doprostred dvorany vstúpili dvaja saskí kancelári Brück a Baier, jeden s nemeckým, druhý s latinským exemplárom vierovyznania v rukách. Cisár žiadal čítať latinský text. Saský kurfirst však povedal: „Stojíme na nemeckej zemi a pôde, preto dúfame, že Vaša Jasnosť dovolí čítať po nemecky.“ Nato po Brückovom krátkom úvode kancelár Baier začal čítať nemecké znenie vierovyznania. Dve hodiny ho čítal takým zvučným a silným hlasom, že nielen dnu prítomní, ale aj na dvore pod oknami stojaci počuli a rozumeli každé slovíčko. Keď skončil, Brück odovzdal oba exempláre cisárskemu sekretárovi, aby ich uložil v ríšskom úrade v Mohuči. Avšak cisár žiadal evanjelické stavy, aby vyznanie nevydávali tlačou, čo ony prisľúbili. V poznámkach je uvedené: „avšak ešte počas snemu, bez vedomia a súhlasu evanjelických stavov, vyšlo anonymne sedem rozličných vydaní Vyznania podľa mnohých podpisov vzniklých počas zostavovania“ (10).

    Po prečítaní Augsburského vyznania na koncile „katolícka strana na podnet cisára vypracovala konfutáciu – podvrátenie. Vzhľadom na to, že evanjelické vierovyznanie sa opieralo na Písmo, nemohli ho z Písma podvracať, preto sa museli odvolávať len na cirkevnú prax, cirkevných otcov a na pápežské dekréty, konfutácia bola prečítaná na sneme 3. augusta 1530. Cisár nedovolil o nej nijakú debatu, ale vyhlásil, že tento spis obsahuje jeho osobnú odpoveď na vyznanie evanjelikov a že ako najvyšší patrón cirkvi v ríši nebude trpieť nijaké náboženské rozpoltenie. Darmo si evanjelici pýtali rukopis katolíckej odpovede, konfutáciu nedostali, a tak Melanchthon len spamäti, na základe poznámok, ktoré si robil pri jej čítaní, napísal odpoveď Obranu augsburského vyznania (Apologiu). Túto už cisár nepovolil na sneme prečítať.(11) Hlavným zostavovateľom konfutácie bol známy Lutherov odporca Dr. Eck.

    Cisár, ktorý počas celého čítania Augustany podriemkaval, potom si vzal oba exempláre, nemecký odovzdal mohučskému arcibiskupovi Albrechtovi a latinský si ponechal. Čo sa stalo s originálmi, nie je známe. Vieme, že nemecký originál Augsburského vyznania, podobne ako aj ostatné dokumenty koncilu – Acta conventus imperialis Augustanae 1530, sa dostal do archívu ríše. Odtiaľ si Augustanu vypožičal r. 1540 Dr. Eck, aby si ju znova preštudoval, a o jej ďalšej existencii sa už nevie... O latinský originál, ktorý sa po skončení augsburského snemu dostal do cisárskeho archívu v Bruseli, sa zaujímal r. 1589 Filip Španielsky. Knieža Alba si latinsky písané AV vyžiadal od archivára Vigiliusa Zweichema a priniesol ho Filipovi do Španielska, kde definitívne zmizlo (12).

    Evanjelické stavy zachovali vo svojich archívoch 9 latinských, 12 nemeckých a 1 francúzsky rukopis, ktoré vznikali súčasne s exemplármi odovzdanými cisárovi ... Melanchthon s vedomím kurfirsta pripravil r. 1531 vydanie latinského a nemeckého textu (editio princeps – prvé vydanie), aby tak predišiel ďalším chybným vydaniam, aké sa v minulosti vyskytli (13).

    Vo vydaní z r. 1540, známom ako Variata (zmenené vydanie), aby umožnil zblíženie oboch vetví reformácie, Melanchthon zmenil 10. článok o Večeri Pánovej, ako aj 4. článok o ospravedlnení, 5. o kazateľskom úrade, 6. o novej poslušnosti, 18. o slobodnej vôli, 20. o viere a dobrých skutkoch a 21. o vzývaní svätých. Tieto zmeny sa však týkali podstaty učenia. Svojské zásahy do textu odsúdil Luther i ostatné vedúce osobnosti reformácie (14). Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku sa vždy hlásila k nezmenenému Augsburskému vyznaniu.

  • 4. Augsburské vyznanie u nás

    Lutherova reformácia našla u nás vhodnú pôdu, pripravenú jednak husitmi, pôsobiacimi na Slovensku, jednak študentmi, ktorí študovali vo Wittenbergu a šírili Lutherovo učenie aj doma a jednak nemeckou kolonizáciou banských miest, kam prichádzali Nemci, prívrženci reformačného učenia. Zachovali sa Lutherove listy písané na Slovensko v otázke Večere Pánovej, a to Františkovi Révayovi z Turca z augusta 1539 a list cirkevnému zboru v Prešove z 21. apríla 1544. Slovenské evanjelictvo ostávalo verné luteránskemu chápaniu sviatosti Večere Pánovej. K priekopníkom reformácie na Slovensku patrili napr. Conrad Cordatus, spolupracovník a priateľ Martina Luthera. Český rodák a neskôr superintendent v Stendali, ktorý pôsobil v rokoch 1521 – 1525 ako farár v Kremnici, a Leonard Stöckel, bardejovský rodák, žiak Luthera a Melanchthona, spoluzostavovateľa seniorálnych článkov z roku 1546, známych ako Prešovské články. Stöckel zostavil najstaršiu pamiatku uhorského luteranizmu, známu ako Confessio Pentapolitana. Toto vyznanie piatich východoslovenských miest z r. 1549, ako aj Confessio Heptapolitana, vyznanie siedmich banských miest z r. 1559, známe i ako Confessio Montana a Confessio Scepusiana, a tiež vyznanie 24 spišských miest z r. 1569 vychádzajú z Augsburského vyznania. Hoci „podobne ako v ostatnej Európe, ani v Uhorsku sa augsburská konfesia nevnímala mnohým reformátorom ako normatívne stanovisko doktríny, bola pre nich skôr špecifickým výkladom a obranou učenia a praxe nemeckých evanjelikov. Mohli ju však využiť aj iní, lebo ukazovala, že doktrinálne (vieroučné) pozície evanjelických reformátorov a ich kritika niektorých doktrín a praktík stredovekej cirkvi boli v súlade s učením Písma a starovekých koncilov, ekumenického kréda a cirkevných otcov... V prostredí luteránov na synodách v Žiline (r. 1610) a Spišskom Podhradí (r. 1614) sa ako normatívny doktrinálny štandard luteránskych komunít prijala Formula Kniha svornosti, ktorá zhŕňala Augustanu a jej Apológiu“ (15). Na ružomberskej synode r. 1707 pod vedením Daniela Krmana sa od evanjelických farárov vyžadovala prísaha na Symbolické knihy, teda aj Augustanu. Toto je zachované v ordinačnej prísahe dodnes, pozri Agendu, s. 174: „... budem kázať slovo Božie a učiť ho pravdivo a úprimne, ako je obsiahnuté v Starej i Novej zmluve a v duchu Symbolických kníh Evanjelickej cirkvi a. v.“ Vzhľadom na stav cirkvi to bolo rozhodne potrebné za čias Krmanových a nie menej je to potrebné aj v súčasnosti.

    Na Slovensku sme mali už v r. 1562 preložené a vydané Augsburské vyznanie“ (16). Tak isto v Evanjelickej encyklopédii na s. 20 čítame: „Na Slovensku vyšiel prvý preklad (Augustany) v r. 1562 od Štefana Trebníckeho“. Ale na str. 388 pod heslom Trebnický, Štefan (16. storočie Sliezsko – 17. storočia) čítame: „Farár Spišské Tomášovce, Odorín, senior Hornohornádskeho seniorátu. Preklad Augsburská konfessí aneb vyznávání víry, Košice 1614“. Je otázne, ktorý dátum je správny. Poznáme však meno prvého prekladateľa Augustany do Kralickej bibličtiny, ktorá bola vtedy bohoslužobnou rečou slovenských evanjelikov. Osobne sa prikláňam k staršiemu dátumu, nakoľko AV bolo prijaté na synode v Žiline r. 1610, a tak predpokladám, že Trebníckeho preklad už mohol byť známy. „Odvtedy ho vydali (AV) – nakoľko sa dalo zistiť – 22 x doma i za hranicami.“ (17)

    Spomeniem aspoň niektoré známe preklady: Preklad Juraja Tranovského, ešte ako farára vo Valašskom Meziříčí, vydaný v Olomouci r. 1620, preklad Samuela Martiniusa z r. 1630, Václava Kleycha z r. 1720 vydaný v Žitave, preklad Bohuslava Tablica z r. 1808, preklad Karola Maríneka, vydaný v Budíne r. 1856, preklad Dr. Bedricha Baltíka, farára v Liptovskom Mikuláši a Balážskych Ďarmotách, liptovského seniora a neskôr biskupa Preddunajského dištriktu pri 350. výročí AV v r. 1880 v Budapešti. Ján Pravoslav Leška, farár v Bukovci, Bzinciach pod Javorinou a v Brezovej pod Bradlom, senior Nitrianskeho seniorátu preložil celú Knihu svornosti do kralickej bibličtiny. Vyšla v Békešskej Čabe v roku 1898. Jeho preklad AV patrične prispôsobený, môže byť i dnes použitý na biblických hodinách. Vydal ho v r. 1930 (v jubilejnom roku 400. výročia AV) Ján Pavel Drobný, farár v Prietrži, Starej Turej a Bratislave. V tom istom roku prvý preložil AV do slovenčiny Ján Jahoda, farár v Žibritove a vydal ho Zvolenský seniorát v Banskej Bystrici. V roku 450. výročia a. v. vyšiel slovenský preklad biskupov Dr. Rudolfa Koštiala a Dr. Jána Michalka. V roku 1992 vydal Tranoscius v Liptovskom Mikuláši preklad Symbolických kníh od Ota Víznera, farára v Hanušovciach nad Topľou, vo Vysokých Tatrách a v Dačovom Lome, katechétu v Martine, predstaviteľa obrodného procesu v cirkvi r. 1968, väzneného v rokoch 1962 – 1963. Zredigoval a registrami ho opatril doc. Dr. Daniel Št. Veselý. Používame ho ako autorizovaný text ECAV na Slovensku v súčasnosti.

    Nášmu veriacemu ľudu bolo Augsburské vyznanie sprístupnené i prostredníctvom piesní v Tranovského Kancionáli č. 407 a 408. Obe sú majstrovským dielom jedného z popredných mužov ortodoxie Samuela Hruškovica. Prvá je prekladom z nemeckého originálu a charakter každého článku AV vystihuje jednou vetou. Ako príklad uvediem 1. verš: „1. Bože, buď milostiv na mne, 2. hřích dedičný mi škodí; 3. však Syn Tvuj sám umřev za mne, 4. spravedlnost mi přivodí. 5. To svědčí slovo, svátosti, 6. z víry pak jdou pravé ctnosti, 7. spolu v církvi tvé svaté“ atď až po čl. 28. Pri druhej je uvedený autor M. C. Becker a má úvodný verš, ktorý je staršej generácii našej cirkvi ešte známy a ktorý pomáhal našim evanjelickým predkom, aby stáli vo viere zmužilí a silní aj v ťažkých časoch protireformácie: „Chráň nás, Pane, bez přestání (při tom Augsburském vyznání,) jenž naši předkové milí) před vším světem učinili“. Potom nasleduje 28 veršov, z ktorých každý uvádza podstatnú myšlienku jednotlivého článku a tri verše sú na záver. Pieseň sa spievala na nápev „Zachovaj nás v svojom slove“, nikdy nie celá ale podľa okolností patričný verš. Do Zpěvníka evangelického sa ani jedna z týchto piesní nedostala, ani do súčasného ES. Brat doc. Dr. Július Madarás navrhoval, aby sme pieseň T 409 ako historicum zaradili do ES, ale nestalo sa tak. Snáď by mohla byť zaradená do dodatku budúceho vydania ES, najlepšie by však bolo, keby ju niekto preložil do slovenčiny, lebo mladšia generácia už zabúda na kralickú bibličtinu a dobre jej nerozumie. Neviem však, či niekto zo súčasných básnikov by to dokázal urobiť tak ako Samuel Hruškovic. Určite by to bolo potrebné, veď dosť našich evanjelikov nepozná AV, a niektorí ani nevedia, čo to znamená evanjelik a. v. Niektorí naši farári majú skúsenosť z náboženskej výučby, že žiak alebo konfirmand odpovedal: „My sme evanjelici podľa habsburského vyznania.“

    V snahe popularizovať AV ES na s. 695 – 703 zaradených desať článkov AV. Aj v našej Agende na s. 308 – 341 sú v textoch Písma svätého podľa rôznych perikop na všetky nedele a sviatky uvedené aj nitrianske perikopy na Augsburské vyznanie.

  • 5. Unionistické snahy

    Je nám všetkým známe, že temer súčasne s Lutherom vystúpil vo Švajčiarsku Ulrych Zwingli vedúca osobnosť tamojšej reformácie. Ako farár v Zürichu rozhodne vystúpil proti predávaniu odpustkov a získal mesto pre reformáciu. Zrušili omšu, kládol sa dôraz na čisté zvestovanie slova Božieho, Večera Pánova sa začala prisluhovať pod obojakým spôsobom. Zwingli bol radikálnejší, ako Luther. Kým Luther odstránil to, čo sa protivilo Písmu svätému, Zwingli zrušil všetko, čo nebolo v Písme prikázané – odstránil oltáre, obrazy, kríže a organy. V snahe spojiť nemecké reformačné hnutie so švajčiarskym, došlo k rozhovorom vedúcich osobností reformácie z oboch strán. Filip Hessenský ich povolal do Marburgu, kde došlo k rozhovorom 1. – 3. októbra 1529, teda ešte pred augsburským snemom. Zúčastnili sa na nich z nemeckej strany Luther, Melanchton, Justus Jonas, Brenz a Osiander, zo švajčiarskej strany Zwingli, Oekolapadius, Bucerus a Helio. V 14–tich článkoch sa docielila zhoda, ale 15. článok o Večeri Pánovej celkom rozdelil obe reformačné strany. Luther kládol dôraz na skutočnú prítomnosť Krista v sviatosti a napísal si na stôl kriedou: „Toto je moje telo.“ Dôvodil, že to je slovo Božie a to sa nesmie prekrúcať. Zwingli sa však kŕčovite pridŕžal Pánovej výpovede J 6, 13: „Duch je, ktorý obživuje, telo nič neprospieva.“ K dohode nedošlo a Luther so slovami „vy máte iného ducha“ (Ihr habt einen anderen Geist) sa s Zwinglim rozišiel. Tak sa skončila prvá snaha o úniu.(18) Najvýznamnejším pokračovateľom Zwingliho bol Ján Kalvín, ktorý je dodnes vedúcou osobnosťou švajčiarskej reformácie, evanjelikov podľa Helvétskeho vyznania, menovaných na rozdiel od luteránov kalvínmi. Tento už v auguste 1556 napísal: „Je skutočnosť a užitočné, hneď na začiatku uznať, že v Augsburskom vyznaní niet ničoho, čo by nesúhlasilo s naším učením.“ A 10. decembra 1554 píše istému Garnierovi: „Nerozumiem, prečo váhaš podpísať Augsburské vyznanie.“(19) V Nemecku došlo k určitému zjednoteniu, k vzniku unionovanej cirkvi, čo sa navonok vyjadruje aj tabličkami.

    U nás sa prejavili snahy o spojenie luteránov s kalvínmi v 19. storočí, keď generálny dozorca ev. a. v. cirkvi v Uhorsku presadzoval vytvorenie Uhorskej protestantskej únie, spoločnej organizácie cirkvi evanjelickej a. v. a reformovaných. Navonok to znelo celkom pekne, aby sa vytvorila veľká evanjelická cirkev v prevažne katolíckom Uhorsku, ale bol to vtedy len pláštik na zakrytie maďarizačných snáh, nakoľko väčšinu protestantov tvorili kalvíni a tí boli Maďari. Tak by išlo o prevládnutie maďarskej väčšiny. Generálny dozorca Karol Zay sa mal vyjadriť: „Nebuďmi ani katolíci, ani luteráni, ani kalvíni, ale buďme všetci Maďari.“ Proti únii sa rozhodne postavil známy Dr. Jozef Miloslav Hurban, farár v Hlbokom a neskôr zástupca superintendenta v spise „Únia čili spojení lutheranu s kalvíny v Uhrách“, Budín 1846. Týmto spisom sa Hurban prejavil ako luterán, ochranca čistej viery slovenských evanjelikov. Za tento jasný postoj a smelosť pri obrane vernosti Lutherovej reformácie mu udelila lipská univerzita čestný doktorát teológie.(20) V Almanachu cirkvi evanjelickej a. v. na Slovensku z rokov 1919 – 1928 (do roku 1930), ktorý vyšiel v jubilejnom roku Augsburského vyznania 1930 v Martine, ktorý zostavil žilinský farár a neskorší biskup ZD Fedor Ruppeldt. Generálny biskup Dr. Jur Janoška píše: „Pre históriu hodno spomenúť, že v decembri 1918 českí evanjelici, doteraz Augsburského vyznania jedni a helvétskeho vyznania druhí, zjednotili sa v spoločnú Českobratskú cirkev evanjelickú, volali i nás do spoločného zväzku. No my, verní otcovským tradíciám, ostali sme, čím sme vždy boli, cirkvou evanjelickou podľa Augsburského vyznania“.(21) Od tých čias u nás k silným unionistickým snahám nedošlo. Celkovo vo svete a u nás zvlášť nažívame s reformovanými v príkladnej láske, porozumení a zhode. Spolupracujeme v Ekumenickej rade cirkví a máme aj interkomúniu. Mnohí naši evanjelici, ktorí odišli do Čiech alebo na Moravu, stali sa automaticky členmi ČCE (Českobratrské církve evangelické) a opačne, príslušníci ČCE, ktorí prichádzajú na Slovensko, stali sa členmi našej evanjelickej a. v. cirkvi. Aj študenti, študujúci v ČR, prípadne prechodne tam žijúci evanjelici okrem (Prahy, Plzne a Hrabětíc, kde máme slovenské evanjelické a. v. cirkevné zbory) prichádzajú do českobratských zborov, a opačne.

  • 6. Augsburské vyznanie a ekuména

    Aspoň v krátkosti sa zmienim aj o ekumenickom význame Augsburského vyznania. Tento sa najmä v posledných desaťročiach nanovo objavuje v celom kresťanstve. Walter Kasper, profesor na katolíckej fakulte v Tübingene, neskôr biskup v Rothenburg-Stuttgart, neskôr kardinál v Ríme, hovorí o ekleziologických výpovediach Augsburského vyznania ako o významných svedectvách katolíckej tradície a hovorí, že „Augustana je realistická nádej“ ekumenizmu a konciliárneho spoločenstva. V Augsburskom vyznaní vidí novú interpretáciu cirkvi vo svetle evanjelia, čím sa však nijako nepožadovala nová cirkev. S radosťou prijímame toto poznanie, ktoré sa z našej strany vždy prízvukovalo, že intenciou reformátorov nebolo založiť novú cirkev, ale že ide o pôvodnú apoštolskú cirkev Kristovu. Preto je Augsburské vyznanie „katolícke, v pôvodnom význame slova univerzálne, všekresťanské, ekumenické“ (22).

    Baptistický teológ A. Crabtree píše: „Chceme si teraz postaviť otázku, do akej miery by mohlo AV slúžiť ako ekumenické kresťanské vyznanie. Podľa môjho úsudku má tri veľké výhody: zhrňujúce podanie prvokresťanského učenia, ekumenického ducha a ekumenickú metódu. Ekumenický duch je zjavný v celom texte s výnimkou výslovného zavrhnutia novokrstencov a zwingliánov. Ekumenická metóda sa prejavuje v stavbe Augustany, ktorá podľa Melanchtonovho náhľadu sa začína spoločným učením evanjelikov a katolíkov a potom prechádza z tejto spoločnej základne k prerokovaniu sporných otázok“ (23).

    Profesor Kišš v Symbolike píše: „Mnohí dnešní katolícki teológovia sú toho názoru, že prvú časť AV môžu prijať aj katolíci. Dokonca sa zjavili snahy katolíckych teológov v súvislosti s oslavami 450. výročia AV (1980) žiadať Vatikán o úradné prijatie prvej časti AV, presnejšie povedané prvých 20 článkov, lebo 21. článok o vzývaní svätých je už pre rímskokatolíkov neprijateľný... Musel by prísť pápež podobný Jánovi XXIII. Zatiaľ je to tak, že kým my sme za ekuménu s pápežom, Vatikán je za ekuménu pod pápežom a to je podstatný rozdiel. Ostáva však nádej a nádej nezahanbuje, hovorí apoštol.“(24) Môj názor na ekuménu som vyslovil aj v posledných CL na s. 25: „Ekuména neznamená vnucovať niekomu svoj názor, ale svoje si držať a pri tom rešpektovať aj iného. Tu je moja záhradka, tam je tvoja záhradka. Ja si robím na svojej, ty si robíš na svojej, ale sme dobrí susedia. Navzájom si poradíme, aj si pomôžeme, ale ja nebudem susedovi rozkazovať, čo, kde a ako má pestovať, a tak isto ja si nedám rozkazovať jemu. To je podľa mňa príklad spolunažívania v ekuméne.“

  • 7. Záver

    Prof. Ondrejovič v Tranovskom kalendári v článku „Potreba kontinuity v cirkvi“ píše: „Spomeniem Jána Kollára, ktorý keď študoval v Nemecku, zúčastnil sa tristoročnej pamiatky reformácie na Wartburgu 18. októbra 1817, kde evanjelický farár Harms vydal podľa príkladu M. Luthera 95 téz, z ktorých si Kollár zaznamenal vo svojich Pamätiach z mladších rokov života...: Katolícka cirkev je výborná cirkev – ona sa drží a zdokonaľuje najmä sviatosťami; je človeku ako telesnej bytosti najprimeranejšia. Reformovaná cirkev je výborná cirkev – ona sa udržuje a zdokonaľuje najmä Slovom Božím; je primeraná človeku ako rozumovej bytosti. Lepšia ako obe je evanjelická cirkev luteránska; ona sa zdokonaľuje aj sviatosťami, aj Slovom Božím“ (25). Hoci Kollár bol dieťaťom svojej doby a prejavoval sa skôr ako racionalista ako luterán, so záverom jeho konštatovania môžeme súhlasiť. Naša evanjelická cirkev a. v. je pravá cirkev, lebo v nej sa „evanjelium čistotne káže a sviatosti sa podľa Božieho slova prisluhujú (26). Preto sa jej verne pridŕžajme a stojme pevne v jej pravde, buďme sebou samými, nebuďme akýmisi náboženskými hybridmi, ktoré vlastne nevedia, kam patria. „Sme cirkvou vyznania! Sme cirkvou Augsburského vyznania! V Augsburgu išlo o veľa, ba priam o všetko. Šlo o evanjelium Trojjediného Boha, ktorý sa v Ježišovi sklonil k nám a zmieril so sebou vzbúrené stvorenie. Len toto evanjelium ako viva vox Dei (živý hlas Boha) má moc vytvoriť a zachovať cirkev ... Byť verný augsburskému vyznaniu znamená byť verný tomuto hlasu. Znamená to trend celej cirkvi Kristovej (katolíckej – poznamenávam nie rímskokatolíckej) svedčiť o nevyhnutnosti výkladového pravidla pri interpretácii Svätého Písma, aby moc Božia na spasenie každého veriaceho nebola zadúšaná moralizmom, po moci bažiacim klerikalizmom či mystickým filozovaním. Soli Deo Gloria!“ (27) „Treba dať za pravdu E. Schlinkovi, ktorý vo svojej knihe Theologie der Lutherischen Bekentnisschriften hovorí jasne o tom, že AV je vyjadrením univerzálnej cirkvi a ako taká aktualita AV nezávisí od spoločenskej situácie, ani nie od jazyka, či kultúry, ale od fundamentálneho vzťahu ospravedlneného a zachráneného človeka k ospravedňujúcemu a zachraňujúcemu Bohu... Zároveň AV je vyznaním viery smerom navonok. Vyznaním pred svetom.“ (28)

    Augsburským vyznaním nám Boh ukázal cestu, po ktorej máme kráčať. Neodbočujme z nej ani napravo, ani naľavo. Bože, Tvoj Duch nech nás sprevádza po rovnej zemi.(29)


Doc. PhDr. Mgr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v. v.

Prosíme Ťa, milý Pane,
Nech to Augsburské vyznanie
Po našich predkoch zdedené
Zachováme nezmenené.
Dopraj nám všetkým z milosti
V jeho učení stálosti,
Nech ho zachováme v srdci
Aj my, aj naši potomci!


Použitá literatúra:
[1] Michalko, J.: In: CL 1980, s. 1.
[2] Ef 5, 24 – 27.
[3] Vizner, O.: Symbolické knihy. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1992, s. 5.
[4] Tamže.
[5] Filo J. st.: In: CL 1980, s. 92.
[6] CL 1980, s. 154 – 155.
[7] Tamže.
[8] Voľne podľa Jána Drobného: Augsburské vyznanie. Liptovský Sv. Mikuláš 1930.
[9] Symbolické knihy, s. 7 – 8.
[10] Symbolické knihy, s. 8.
[11] CL 1980, s. 93.
[12] CL 1980, s. 92.
[13] Podľa Symbolických kníh, s. 9.
[14] Podľa Symbolických kníh,. s. 9.
[15] Prvé Augsburské vyznanie viery na Slovensku, Bardejov. Prešov r. 2000, s. 21.
[16] Symbolické knihy, s. 9.
[17] Symbolické knihy, s. 9.
[18] Podľa Drobného, s. 14.
[19] Calvini opera, cituje biskup Dr. Koštial v CL 1980, str. 90.
[20] Michalko, J.: In CL 1980, s. 88.
[21] Almanach s. 21.
[22] CL 80, str. 90, Rudolf Koštial.
[23] Tamže str. 91.
[24] Kišš, I.: Symbolika. s.10.
[25] TK 2005, str. 51 – 52.
[26] VII. článok CA.
[27] Valčo, M.: In: CL 10/2005.
[28] Batka, Ľ.: In: CL 10/2005.
[29] Ž 143, 10.

Článok bol uverejnený so súhlasom autora


Cirkevný zbor ECAV na Slovensku v Michalovciach, Masarykova 37, 071 01 Michalovce,
MJ © 2022 Všetky práva vyhradené.